Absolvent štúdia divadelnej vedy (odbor dramaturgia) na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v roku 1958. V rokoch 1958 – 1961 bol redaktorom československej televízie Bratislava, v rokoch 1961 – 1962 pôsobil na Povereníctve Slovenskej národnej rady pre školstvo a kultúru. Od roku 1962 do roku 1988 bol pracovníkom Zväzu slovenských dramatických umelcov, kde pracoval ako redaktor interného bulletinu Správy a Horizonty. Od 1963 do 1969 pôsobil ako externý redaktor Rudého práva. V rokoch 1988 – 1990 bol vedúcim tlačového strediska Slovenského národného divadla v Bratislave a participoval na vydávaní Listov SND a SND informuje ako člen redakčnej rady alebo redaktor. Po odchode zo SND pracoval ako redaktor kultúrneho oddelenia Národnej obrody.

Venoval sa hlavne divadelnej, filmovej a kultúrnej publicistike a kritike. Zameriaval na slovenské profesionálne divadlo, publikoval však aj kritiky o českom profesionálnom divadle. Divadelné recenzie, rozhovory, eseje uverejňoval v odborných  časopisoch Film a divadlo, Javisko, Kultúrny život, Nové slovo, Život, Literárny týždenník, Divadelní noviny, Euroreport plus a v denníkoch a periodikách ako Práca, Večerník, Sloboda, Ľud, Rudé právo, Národná obroda, Slobodný piatok či Smena.

Je autorom veľkého radu rozhovorov s poprednými osobnosťami slovenskej divadelnej kultúry – V. Záborský, K. Machata, Š. Kulhánek, M. Tomanová, J. Skovay, J. Ciller, I. Petrovický, P. Scherhaufer, V. Strnisková, M. Sládek, R. Polák, J. Bednárik, A. Kret, M. Pietor, M. Kňažko, V. Štefko, Š. Kvietik, B. Turzonovová a i. Príležitostne publikoval rozhovory aj s domácimi či zahraničnými (hlavne českými) osobnosťami umenia a kultúry (Á. Kráľ, M. Lukeš, K. Kryl, V. Chramostová a i.) alebo politiky (V. Mečiar, M. Dinucu) a i.). Venoval sa tiež publicistickému zhodnocovaniu divadelných festivalov, zájazdov slovenských profesionálnych telies v zahraničí, umeleckej kvalite slovenského divadelníctva a pietnym spomienkam na významné osobnosti divadla (V. Záborský, I. Petrovický, M. Mayerová a i.). Jeho divadelno-kritický rukopis sa vyznačuje erudíciou, veľmi dobrým prehľadom o divadelnej tvorbe na Slovensku a otvorenosťou nielen voči umeleckým, ale aj etickým a spoločensko-politickým problémom. Pri recenziách dával kritické vyjadrenia ku kvalite divadelných inscenácií do súvislostí so stavom kvality umeleckej práce divadla či jej tvorcov. Venoval sa aj jej jednotlivým zložkám. V rozhovoroch s osobnosťami slovenskej divadelnej kultúry kombinoval osobné spomienky na stretnutia s nimi so skúsenosťou divadelného kritika, znalca ich divadelnej práce a historika. Po roku 1989 v nich významne reflektoval aj spoločenské zmeny, ktoré po Nežnej revolúcii nastali, taktiež sa venoval otázkam odklonu divadelníkov od umeleckej tvorby smerom k politike či dôvodom zotrvania pri divadelnej činnosti. Napríklad v rozhovore s P. Scherhauferom (V divadle som slobodný, 1991) sa venoval jeho porevolučným divadelným aktivitám v Čechách a na Slovensku, predstavil ho tiež aj ako vizionára divadla a divadelného i spoločensko-politického diania po Nežnej revolúcii a kritika kvality porevolučných divadelných produkcií. V rozhovore s M. Kráľovičovou (Ambíciou našej hereckej generácie bolo zanechať po sebe stopu, 2007) sa zaoberali zhodnotením umeleckej kvality práce Činohry SND aj v súvislosti so socialistickým realizmom a komunistickou politikou, jej prežívaniu, konaniu a postojom k udalostiam v roku 1968 i 1989 a pod. V jeho divadelno-vednej kritickej i publicistickej tvorbe sa prejavuje aj jeho veľký vnútorný zápal pre estetiku a etiku divadelnej tvorby.

Š. Š. sa autorsky podieľal na heslách do oboch dielov Encyklopédie dramatických umelcov Slovenska (1989, 1990). Bol redaktorom niekoľkých zborníkov o významných osobnostiach slovenského divadelníctva ako J. Budský (Jozef Budský a slovenské divadlo, 1981) a N. Hejná (Naďa Hejna na javisku a mimo neho, 1985), ktoré obsahujú profilové portréty a spomienkové príspevky od teatrológov, divadelných kolegov či v prípade J. Budského aj jeho študentov. Do ďalších zborníkov napríklad o V. Záborskom a K. L. Zacharovi prispel svojimi už publikovanými kritikami a rozhovormi s nimi či nekrológom. Do zborníka o S. Vrbkovi (Stanislav Vrbka: kritik bez kompromisov, 2005) sa zapojil príspevkom s názvom O čom viem a na čo sa nedá zabudnúť, v ktorom prirovnal jeho osud k osudu J. Jamnického i vďaka perzekúciám po roku 1968. Redakčne sa podieľal na zborníku Ako je to s javiskovou rečou (1986). Zostavoval nevydaný zborník o režisérovi A. Bagarovi, ktorý pripravoval ako pracovník Zväzu slovenských dramatických umelcov. Zborník nevyšiel, pretože Š. Š. ukončil pracovný pomer v ZSDU. Príspevok J. Budského, ktorý sa zachoval v jeho archíve, bol publikovaný v Slovenskom divadle (č. 4/2006).