Z. U. vyrastala v umelecky orientovanej rodine. K jej kultúrnemu profilovaniu prispela jej matka Jolana Uličianska, recitátorka a vedúca divadelných krúžkov, ale predovšetkým jej brat, popredný slovenský spisovateľ, dramatik, dramaturg, režisér a pedagóg Ján Uličiansky, ktorý počas jej dospievania pôsobil v košickom Bábkovom divadle.

Z. U. najskôr absolvovala Stavebnú fakultu Technickej univerzity v Košiciach. V roku 1994 absolvovala aj postgraduálne štúdium verejnej správy na Academii Istropolitana v Bratislave (v rokoch 1990 až 1996 to bola štátna akademická inštitúcia, z ktorej neskôr vznikla mimovládna organizácia Academia Istropolitana Nova). Vďaka tomu získala aj polročné Masarykovo štipendium a navštevovala kurzy politológie a kulturológie na Birbeck College v Londýne.

Na začiatku kariéry pracovala ako vedúca oddelenia kultúry Magistrátu mesta Košice (1991 – 1994), následne pôsobila na Ministerstve kultúry SR ako vyšší radca (1994 – 1995).

V rokoch 1995 až 1996 pôsobila v Národnom divadelnom centre (dnešný Divadelný ústav) ako referentka pre zahraničie, bola aj pri vzniku časopisu Teatro. Neskôr sa do DÚ vrátila ešte dvakrát ako vedúca oddelenia vonkajších vzťahov – najskôr v rokoch 1999 až 2004 a neskôr v rokoch 2016 až 2021. Počas týchto období spoluorganizovala niekoľko medzinárodných projektov a výstav.

V rokoch 1996 – 1999 prednášala divadelný manažment a kultúrnu politiku na Činohernej a bábkarskej fakulte Vysokej školy múzických umení (dnes Divadelnej fakulte), kde pôsobila istý čas aj ako prodekanka pre medzinárodné vzťahy. V rokoch 2004 až 2016 pracovala ako redaktorka denníka SME so zameraním na mediálnu politiku, spoločnosť a kultúru. Externe prispievala aj do časopisov Domino fórum, NOTA BENE, Aspekt, časopisu kød – konkrétne o divadle či Divadlo v medzičase, v ktorom istý čas pôsobila aj ako redaktorka (od 1998 do konca 1999).

V rokoch 2002 až 2012 a znova od roku 2015 až 2021 bola predsedníčkou Slovenského centra AICT, slovenskej sekcie Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC. Stála pri zrode online projektu Monitoring divadiel na Slovensku (2007), ako štatutárka SC AICT bola s trojročnou prestávkou až do roku 2021 jeho zodpovednou redaktorkou. Aktívne participovala na organizácii prvých ročníkov Ceny SC AICT za mimoriadny prínos v oblasti divadla. Počas pandémie COVID-19 bola iniciátorkou vzdelávacieho projektu SMARTheatre SC AICT, v rámci ktorého mohli mladí ľudia sledovať inscenácie, absolvovať diskusie s hosťami a lektormi a nakoniec spracovať získané poznatky a svoje myšlienky do zvoleného kreatívneho výstupu v rámci rôznych dielní (činoherná, bábková, operná, muzikálová, alternatívne divadlo). Projekt pokračoval niekoľkými ďalšími ročníkmi aj po odznení pandémie.

V rokoch 2018 – 2024 bola členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC, v tomto období sa podieľala na príprave niekoľkých medzinárodných konferencií v Bratislave a v Brne.

Od roku 2022 pracuje na Fakulte architektúry a dizajnu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, kde má na starosti agendu PR a kreatívne centrum. Stále aktívne prispieva do denníkov i odborných periodík.

V roku 1996 spoluzakladala (ďalšími autormi projektu boli S. Hroncová a R. Parák) a spoluorganizovala anketu Divadelné ocenenia sezóny – DOSKY, samotná anketa naďalej spadá pod jej gesciu.

Z. U. je autorkou niekoľkých dramatických textov. V roku 1996 sa zúčastnila prestížnej letnej školy pre mladých dramatikov the Royal Court Theatre (International Summer School) v Londýne, kde pracovala na svojej hre Dvadsaťpäť divadelných cvičení. V roku 2009 sa zapojila do projektu DÚ s názvom Sarkofágy a bankomaty s krátkym textom Katedrála, ktorú preložili do nemčiny a prezentovali v Theatre Brett vo Viedni. V roku 2015 sa opäť zapojila do projektu DÚ s názvom EU očami drámy/Ódy či frašky? (projekt vznikol pri príležitosti desiateho výročia vstupu Slovenska do Európskej únie) hrou s názvom Tagebuch. Hra neskôr vyšla aj vo francúzskom preklade výberových hier zo zborníka v roku 2016 pod názvom Odes ou farces?. V gréckom preklade vyšiel tento text aj knižne a jeho scénické čítanie bolo prezentované v Technic Theatre v Aténach v rámci festivalu Analogio 2017. V roku 2019 uviedlo divadlo per. ART jej dramatizáciu prozaického textu I. Brežnej Nevďačná cudzinka.

Jej rozhlasový debut Ak bude pekne, pôjdeme von (1991) získal v roku 1993 hlavnú cenu na festivale rozhlasových hier Prix Futura Berlín. Táto hra bola následne realizovaná vo viacerých zahraničných rozhlasových štúdiách a v roku 2019 získala vďaka študentom bábkarskej tvorby na DF VŠMU aj javiskovú podobu. Hra Rádio Labyrint (1992) bola v roku 1993 ocenená hlavnou cenou v kategórií hier pre deti a mládež na festivale v Piešťanoch. Hra Citová zmes (1999) bola v roku 2000 zaradená medzi tri najlepšie hry na festivale Prix Italia. V roku 2001 získala autorka s touto hrou hlavnú cenu na 17. ročníku festivalu pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry v Bojniciach. V roku 2001 vyšla v anglickom preklade v zborníku hier pod názvom Contemporary Slovak Drama (2001). V poľskom preklade bola publikovaná v mesačníku Dialóg (2002) a v zborníku Dramat Słowacki v Polsce (2016). Rozhlasovú hru Para (2004) uviedli v DeutschlandRadio Berlin 2004 a v Polskie Radio 2008. Medzi ďalšími dielami sú Myš (1997), Čarodejník z krajiny Ost (2003), Za vodou (2006), Začiatky koncov (2007) či niektoré dramatizácie svetovej prózy. Texty z niektorých týchto hier boli uverejnené v časopisoch Medzičas, Aspekt či Glosolália.

Ako autorka rozhlasových hier má väčšinou pozitívne ohlasy, aj keď sa nájdu aj také, ktoré jej postmodernú tvorbu nepochopili alebo rovno zavrhli. O Citovej zmesi M. Žilková napísala, že autorka dokáže držať krok s dobou, čo vedie k tomu, že je mimoriadne aktuálna. Ocenila tiež, že jej hra je hĺbavá a zároveň ostrá ako britva.[1] Aj v zahraničí hru ocenili za zaujímavý nápad, realizáciu (moderná a dynamická realizácia pripomína rapovú skladbu) i herecké výkony.

Z. U. je spoluautorkou alebo zostavovateľkou publikácií. Ako spoluautorka figuruje pri odbornej knižke Kultúrny manažment (2000). Ako zostavovateľka je zapísaná pod knižkou Súčasná dráma a performatívny priestor : od textu k imerznému divadlu (2018).

Z. U. je vzdelanou a rozhľadenou autorkou. Jej texty bývajú mnohovrstevné. Či už píše recenzie, glosy alebo len krátke informácie o knihách, hrách, festivaloch, seriáloch a pod. Vo všetkom je cítiť komplexnosť a snaha vyjadriť sa čo najaktuálnejšie. Škála jej tvorby je široká, zameriavala sa na nezávislé i štátne divadlá, operné i tanečné inscenácie i televíznu tvorbu, a to po celom Slovensku. Najviac písala v období, keď pôsobila v denníku SME.

Štýl jej písania je ľahko identifikovateľný, v recenziách vie aj v krátkosti zhrnúť jednotlivé zložky inscenácií. Pričom vždy vyzdvihne to, čo považuje v danej situácii (spoločenskej, politickej a pod.) za najprínosnejšie pre inscenáciu či diváka. Často vo svojich textoch používa citácie – cituje či odkazuje na názory iných ľudí na recenzované dielo, alebo na tvorbu, ktorá môže s predmetnou recenziou súvisieť. Neraz tak robí, aby priblížila recenzované dielo, prípadne, aby ho porovnala v kontexte iných diel či naopak odlíšila a vyzdvihla tak iné pozitíva a prínos. Preto v jej tvorbe nájdeme citácie z bulletinov, z rozhovorov divákov po predstavení, od tvorcov a pod. Často si v textoch kladie otázky, na ktoré nehľadá odpoveď. Prostredníctvom nich ale ponúka čitateľovi návod ako chápať tému, o ktorej píše, i návod k tomu, ako bude jej text smerovať, aká bude pointa. S tým súvisí aj to, že tvorba Z. U. oplýva aj veľkou dávkou humoru a irónie. Veľakrát sú jej texty mierne ironické, uštipačné alebo majú humornú pointu. Štýl jej písania je podobný aj v iných formách publicistiky. Ako autorka si vyberá aktuálne témy, ktoré sú pre kultúru v danom momente zaujímavé alebo si zaslúžia šírenie tlačou.

[1] ŽILKOVÁ, Marta. Človek 3. tisícročia. In Národná obroda, 22. 9. 1999, roč. 10, č. 218, s. 13.