Narodila sa v Nitre, no o. i. pre príbuzenstvo s politikom Demokratickej strany J. Ursínym sa spolu s rodinou musela presťahovať do Trnavy, kde v tom čase ešte zažila hudobného skladateľa M. Schneidera-Trnavského, na ktorého si spomínala ako na veľkú osobnosť a hudobný idol.  Z kádrových dôvodov nebola prijatá na konzervatórium, nakoniec maturovala na trnavskej Pedagogickej škole v roku 1960. Svoje hudobné ambície si v tom čase kompenzovala štúdiom hry na klavír, čo ju definitívne pripútalo k hudbe.

Štúdium hudobnej vedy a hudobnej výchovy napokon absolvovala v roku 1965 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde neskôr v čase politického odmäku obhájila aj rigoróznu prácu (1969). Odmietanie marxizmu a neochota robiť kompromisy s vtedajším režimom zabránili jej ďalšiemu vedeckému napredovaniu (o. i. kandidatúre v Slovenskej akadémii vied v Bratislave). Po vysokoškolských štúdiách najprv pôsobila ako metodička hudby Krajského osvetového centra v Banskej Bystrici (1965 – 1967) a následne ako redaktorka denníka Smer v Banskej Bystrici (1967 – 1968). Pritom pôvodne dostala po škole umiestenku do Matice slovenskej, kde však vydržala len jeden týždeň.

Po ťaživej skúsenosti s okupáciou Banskej Bystrice (o. i. aj obsadenie redakcie novín) vojskami Varšavskej zmluvy v auguste ´68 odišla do Bratislavy, kde pomáhala zakladať časopis Hudobný život. Na jedno desaťročie sa stala zástupkyňou šéfredaktora (1968 – 1978). V nasledujúcom období 1978 – 1986 bola tajomníčkou tvorivej komisie pre teóriu a kritiku vo Zväze slovenských skladateľov. Potom nakrátko v roku 1986 až 1988 pracovala ako dramaturgička Komornej opery Slovenskej filharmónie v Bratislave, v tej istej inštitúcii pokračovala ďalej až do roku 1990 na pozícii tlačovej tajomníčky. K žurnalistike sa vrátila ako zástupkyňa šéfredaktorky týždenníka Slovenka (1990 – 1999). Patrí k iniciátorom Medzinárodnej speváckej súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského, ktorá sa koná v Trnave spravidla ako bienále od roku 1971.

Vo svojej publicistickej a hudobnokritickej činnosti sa zameriavala predovšetkým na operu a ďalšie druhy spevoherného divadla (opereta, muzikál), resp. súdobú slovenskú hudobnú tvorbu. Desaťročia mapovala všetky slovenské operné scény, nevynechala ani Viedenskú štátnu operu, dokumentovala aj pôsobenie slovenských hudobných umelcov v zahraničí. Príspevky uverejňovala predovšetkým vo viacerých slovenských a českých odborných periodikách (Hudobný život, Hudební rozhledy, Slovenská hudba, Slovenské divadlo, Film a divadlo, Teatro, Gramorevue, Populár, Opus musicum, Opera Slovakia, Opera Plus a i.), skoro vo všetkých slovenských denníkoch, ale i v populárnej a ostatnej tlači rôznorodého zamerania (Večerník, Pravda, Práca, Smena, Národná obroda, Slovenská republika, Ľud, Nové slovo, Slovenský denník, Literárny týždenník, Kultúra, Knižná revue, Katolícke noviny, Viera a život, Slovenka a i.). Ako mimoriadne agilná publicistka (viac než tisíc zverejnených novinárskych textov) písala reportáže z hudobných festivalov či súťaží, profily hudobných telies a interpretov, články k životným jubileám osobností slovenskej hudby, nekrológy i spomienkové texty o nich, rozhovory s osobnosťami slovenskej kultúry, sledovala rozhlasovú i televíznu hudobnú tvorbu, rovnako ako i produkciu hudobných vydavateľstiev. Svojím širokým (nielen) recenzentským záberom dôsledne pokrývala vtedajšiu hudobnú tvorbu, množstvom obsiahnutých periodík túto oblasť kultúry reflektovala nielen odborne, ale ju aj propagovala v širšej verejnosti, čím sa stala neprehliadnuteľnou osobnosťou slovenskej hudobnej publicistiky. Nad kritickým postojom pritom vždy prevažoval jej empatický prístup spojený s hlbokou a fundovanou reflexiou.

Knižne vydala monografiu Cesty operety (1982) o histórii a súčasnosti tohto divadelného druhu. Spolu s opernou speváčkou M. Kišonovou-Hubovou pripravila memoárovú knihu Volali ma Mimi (2001). Poprednej sopranistke Opery Slovenského národného divadla v Bratislave E. Kittnárovej sa venovala v publikácii Život na dvoch scénach (2004). V reprezentatívnej knihe Zlaté hlasy (2014) priniesla portréty a rozhovory so sedemnástimi slovenskými opernými spevákmi, ktorí svoj talent rozvíjali nielen doma, ale i v zahraničí. Tento jej knižný čin bol ocenený Medzinárodnou cenou Egona Ervína Kischa (2015).

Autorsky sa podieľala na príprave desiatok hudobno-slovných relácií o hudbe a hudobnom divadle pre Československý, resp. Slovenský rozhlas v Bratislave, rovnako ako i pre Slovenskú televíziu. Je autorkou viacerých hesiel v Encyklopédii dramatických umení Slovenska (1989, 1990). Svoju publicistickú pozornosť venovala i výtvarnému umeniu a jeho popularizácii, príležitostne i knižným recenziám.

Je laureátkou Ceny Jozefa Kresánka za rok 2001 za celoživotnú muzikologickú, kritickú a publicistickú tvorbu. Patrí ku kľúčovým postavám slovenskej hudobnej historiografie. Cenu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti divadla jej udelili v roku 2019. O dva roky nato získala Pamätnú medailu VŠMU za výnimočný príspevok k poznaniu dejín slovenskej hudby, ako aj za hudobno-kritickú a estetickú reflexiu aktuálneho hudobného kontextu.