Vlastným menom Henrich Herzog. V roku 1945 absolvoval gymnázium v Žiline. V rokoch 1945 – 1948 študoval na Vysokej škole obchodnej v Bratislave, štúdium ale nedokončil. Bol členom evanjelickej mládeže. V rokoch 1945 – 1947 pôsobil ako oblastný referent Zväzu slovenskej mládeže v Žiline, v rokoch 1946 – 1949 ako pracovník Československého rozhlasu v Bratislave, Martine a v Trnave. V rokoch 1949 – 1951 pracoval ako externý dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, v rokoch 1951 – 1958 ako dramaturg v Armádnom divadle v Martine, 1961 – 1963 v Krajovom divadle v Trnave, 1970 – 1971 v Divadle Slovenského národného povstania v Martine. V roku 1961 začal spolupracovať s Československou televíziou ako scenárista. V rokoch 1974 – 1976 pracoval v Československom rozhlase v Banskej Bystrici. V období rokov 1959 – 1962 a 1964 – 1974 bol v slobodnom povolaní.

Bol autorom viacerých divadelných, rozhlasových a televíznych hier, dramatizácií. Prekladal z nemčiny a francúzštiny, češtiny (B. Brecht: Žobrácka opera, F. Dürrenmatt: Frank Piaty, F. Hauptmann: Pred západom slnka, G. Weisenborn: Balada o Unšpíglovi, V. Káňa: Parta brusiča Karhana, K. Čapek: R. U. R. a i.).

Literárnej tvorbe sa začal venovať už počas stredoškolského štúdia. Od roku 1942 prispieval do mládežníckych časopisov Rozvoj, Nový rod, neskôr aj do Rozhľadu, Sveta mladých. Publikoval najmä básne, poviedky a recenzie. Jeho novela Niekoľko ľudí (1946) bola ocenená 3. cenou v súbehu Tranoscia. V literárnej činnosti pokračoval aj počas vysokoškolského štúdia, keď začal používať pseudonym Juraj Váh. Patril do generácie dramatikov ako P. Karvaš, Š. Králik, L. Lahola.

Tvorba J. H. mala široký záber, aj keď sa majoritne venoval dramatickej tvorbe. Viaceré jeho divadelné hry boli uvedené nielen v slovenských divadlách (napr. Nová scéna, Krajové divadlo Žilina, Krajové divadlo Nitra, Divadlo SNP v Martine), ale i divadlách zahraničných (Čechy, Poľsko). Jeho skúsenosti dramaturga a znalosť divadla a literatúry sa prejavili aj v jeho dramatickej tvorbe. Experimentoval s divadelnými žánrami a postupmi, s formálnou stránkou a jazykovou výstavbou. Inšpirovala ho európska dráma, ako napríklad Shakespearove diela či Brechtove epické divadlo, stranou neostávala ani slovenská klasika. Jeho dramatická tvorba nemala jednoliaty profil, ale uberala sa viacerými umeleckými smermi. J. H. bol kritikou často označovaný za intelektuálneho autora, ktorý vo svojej tvorbe zdôrazňoval filozofický a etický rozmer.

Ako autor J. H. debutoval s rozhlasovými hrami. Rozhlasovej tvorbe sa venoval najmä v povojnových rokoch a v šesťdesiatych  rokoch. Prvou odvysielanou hrou, ktorú uviedol ešte pod svojím vlastným menom Henrich Herzog, bola Cudzinec v Tintirate (1946). Nasledovalo Ticho (1948), Dom kresťanov (1949), Calais sa nevzdá (1949). Spoločnou tematikou jeho prvých rozhlasových hier bola vojna a problematika povojnových čias. K obdobiu vojny a Slovenského národného povstania sa vrátil opätovne v rozhlasovej hre Ľudia a granáty (1968). Folklórne motívy prevažovali v hrách Básnik slobody (1948) a Jánošík (1949). Detektívny námet mali hry Svätoštefanská koruna (1960), Tri červené obaly (1963), Mŕtvemu pole, smrti les (1965). Atribúty kriminálnej grotesky obsahovali drámy Tridsať nočných výstrelov (1963), Nádej náleží nedeli (1966). V roku 1980 bola posmrtne uvedená rozhlasová hra s autobiografickými črtami Vodov.

Prvou divadelnou hrou J. H. bolo Ticho (1948, najprv ako rozhlasová hra), o rok neskôr nasledovala dráma Poslední a prví (1949). Historický námet čerpal v hrách Bohovia Amsterdamu (1959) a Rajnoha (1961) či Kára (v divadlách uvádzaná pod názvom Nočná eskorta, 1972). Témam zo súčasnosti sa venoval v drámach V tmavých horách pramene (1960), Výstrel nik nepočul (1962), Predmestie s lipami (1964). O politických témach vypovedali hry Lakrímia, mať naša (1970), Na juh od Jamajky (1974), Romanca pre flautu (1975). Napísal bábkovú hru pre dospelých Na počiatku bola nuda (1960), voľne inšpirovanú Mojžišovým učením a francúzskym seriálom J. Effela. Do prozaickej tvorby patrí jeho dvojnovela Niekoľko ľudí (1948), Urážka majestátu (1966) a detektívny román Osudný návrat (1969). Posmrtne vyšli romány Sklené oko a Lili Marlen (1978) a Ja, docent Faustík (1980).

J. H. sa venoval aj publicistickej činnosti. Kritiky, glosy a recenzie o divadelných predstaveniach a o problémoch divadiel všeobecne publikoval v časopisoch Pravda, Film a divadlo, Slovenské divadlo, Kultúrny život, Divadelné noviny. Venoval sa predovšetkým stredoslovenským divadlám.

Zaujímal sa o postavenie divadelného umelca a súčasný stav divadla. Kritizoval byrokratickú mašinériu, nadvládu mimoumeleckých zreteľov v protiklade k veciam umenia, čo považoval za hlavnú prekážku zrodu divadla s koncepciou. Problémom bola podľa neho aj nesúrodosť dramaturgie či obsadzovanie hercov podľa zaužívaných šablón. Zaoberal sa otázkou spolupráce autorov s dramaturgmi, uvádzaním nových hier, koncepciou divadiel či aktuálnosťou pôvodných diel. Poukazoval na to, že divadlá nedostatočne využívajú kvalitnejšiu časť dramatickej tvorby a nesiahajú po starších dielach a hry vyberajú najmä z prevádzkových či ekonomických dôvodov. Divadlo malo podľa J. H. ukázať na javisku „pravdu života“, ktorá diváka chytí, zapáli alebo pobúri.