VALACH, Juraj
* 9. 1. 1913 Chrudim, Česko – † 18. 10. 1942 Bratislava
kritik, publicista, dramatik
Pseudonymy/šifry: Peter Zvon, D-a

Vlastným menom Vladimír Sýkora. Narodil sa do rodiny úradníka a divadelného ochotníka. Roku 1939 ukončil štúdium práva na Slovenskej univerzite v Bratislave (dnes Univerzita Komenského), kde získal titul JUDr. S herečkou Oľgou Kadancovou sa oženil v roku 1940, o rok neskôr sa manželom narodil jediný syn Vladimír Peter. Pod pseudonymom Peter Zvon napísal v roku 1939 veselohru v piatich obrazoch s prológom a epilógom Tanec nad plačom. V roku 1942 s ňou autor zvíťazil v súťaži dramatických textov Tranoscia. V roku 1943 bola premiérovo uvedená v Slovenskom národnom divadle v réžii J. Jamnického. Hra vyšla niekoľkokrát, dvakrát v českom preklade. Hru Vzdálená země, ktorá zostala v českom rukopise a nebola nikdy uvedená ani publikovaná, napísal v roku 1941.

Ako divadelný kritik a publicista sa profiloval v periodiku Elán, ktorý vydával J. Smrek, spočiatku pod pseudonymom D-a a neskôr už pod pseudonymom Juraj Valach uverejňoval eseje, analýzy a recenzie. V krátkom čase v rokoch 1939 – 1942 sa systematicky venoval reflexii tvorby činohry SND. Súborné publicistické dielo J. V. pod názvom Divadelné články a kritiky vyšlo v redakcii A. Mráza a G. Rapoša v roku 1948.

J. V. intenzívne sledoval dianie v činohre SND, spoluformoval a emancipoval divadelnú kritiku a vo svojich analýzach inicioval a podporoval moderné smerovanie slovenského divadla. Venoval sa výhradne činohre a sledoval prácu všetkých troch zásadných režisérskych osobností daného obdobia – J. Borodáča, J. Jamnického a F. Hoffmanna.

Vo svojom uvažovaní o divadle vychádzal zo širokého povedomia o vývoji európskej literatúry a divadla, pričom medzivojnové obdobie, bohaté na dynamické prúdenie moderných a avantgardných smerov, výrazne ovplyvnilo jeho nazeranie na súčasný stav slovenskej činohry, odklon od postupne prekonávaného realizmu a dôraz na zdivadelnenie, hľadanie iných a nových možností umeleckého javiskového vyjadrenia.

J. V. sledoval a reflektoval divadlo už po zrušení českej činohry, takže jedným z výrazných aspektov bolo budovanie autonómnej slovenskej divadelnej kultúry a súčasne sebavedomej spoločnosti, už dostatočne emancipovanej na to, aby sa vyrovnala s českým vzorom a formovala vlastnú tvár. Zdôrazňoval pritom úlohu slovenskej činohry na kultivácii spisovnej slovenčiny. Okrem umeleckých aspektov poukazoval i na ekonomické a prevádzkové problémy, odmietal divadlo len ako zábavnú činnosť, a preto sa vyhraňoval výrazne voči operetným inscenáciám, ktoré vnímal len ako rýchly zisk.

Vo svojich úvahách sa často venoval a vracal k otázke výchovy a vzdelávania diváka, zodpovednosti divadelnej tvorby na cibrení diváckej reflexie a vkusu a zároveň vnímal úplnú komplementaritu vzťahu javisko-hľadisko, respektíve tvorca-divák v otázke neustáleho kvalitatívneho rastu národnej divadelnej kultúry.

J. V. bol publicistom poznačeným literárnym nazeraním na divadlo, teda primárnym východiskom divadelnej inscenácie bol pre neho dramatický text. Na druhej strane si plne uvedomoval rozdiel medzi hrou a inscenáciou, nekritizoval režisérove zásahy do textu, odlišoval divadelnú realitu a zákonitosti. Nevyhol sa ale ani recenziám, kde väčší priestor venoval výkladu dramatického textu než inscenačnému konceptu (napríklad inscenácie: F. Schiller Viliam Tell, SND, 1942 alebo M. Begović: Bez tretieho, SND, 1942).

Z recenzií a analýz je zjavný jeho záujem o herecké umenie. Všímal si a zasadzoval do kontextu výkony herca v iných inscenáciách, sledoval vývoj alebo nevyužitie potenciálu v konkrétnej úlohe, prípadne hodnotil obsadenie režisérom. Podobne ako pri réžii, tak aj v herectve odmietal notorické opakovanie zažitých realistických manier a prepis života na javisko, žiadal síce skutočné emócie, ale už nielen s cieľom napodobenia reality. Za hereckým výkonom okrem emocionálneho prežívania videl aj remeselné dispozície (práca s hlasom, recitácia, umelecký prednes). Najintenzívnejšie sa v recenziách venoval herectvu O. Borodáčovej, M. Berana alebo J. Budského.

Na malom priestore bol schopný pomenovať základné znaky každej z režisérskych osobností i inšpirácie a odkazy k iným kultúram, ale nedával jasne najavo odmietavé alebo naopak nekriticky obdivné postoje. Rozlišoval zástoje jednotlivých osobností v premene slovenskej činohry a trefne odhadoval možnosti ďalšieho smerovania (napríklad pri hodnotení hereckého výkonu J. Jamnického vyzdvihoval viac jeho režijnú prácu s dôrazom na odkazy na avantgardné uvažovanie).

Typickým znakom mnohých textov J. V. boli presahové zamyslenia – či už na pôdoryse analýzy hereckých výkonov, alebo v súvislosti s inscenovaním kanonických titulov svetovej klasickej literatúry, ktoré boli často uvedené v slovenských premiérach. Od úvah nad všeobecnejšími otázkami a zhrňujúcimi faktami autor vždy smeroval takéto zamyslenie ku konkrétnemu príkladu, ktorý nachádzal v tvorbe činohry SND. To znamená, že nie je výnimkou, že sa v rôznych textoch vracia k jednej inscenácii vždy z odlišných uhlov pohľadu, príkladom je inscenácia Dantonova smrť (SND, 1940), ktorej sa venoval opakovane (v recenziách Hrajte, komedianti a Büchner: Dantonova smrť).

J. V. môžeme radiť k formujúcej sa mladej a emancipovanej generácii slovenských divadelných kritikov, ktorej ešte chýbal dostatočný časový odstup od budovania profesionálnej divadelnej kultúry, reagoval okamžite na momentálny stav činohry SND, čo vyvolávalo dojem prílišnej emocionálnej angažovanosti. Jeho texty vznikali paralelne s tým, ako sa vyvíjala a posúvala aj slovenská činohra. Vzhľadom na absenciu dlhodobej tradície modernej divadelnej kritiky sa i v textoch J. V. preto nájdu mnohé zjednodušujúce formulácie, z dnešného pohľadu terminologické nepresnosti a lakonické vyjadrenia. Mnohé jeho charakteristiky hereckých výkonov odrážajú aj stav súčasnej kritiky, ostávajú v opise slovnej a mimickej úrovne (napríklad v recenzii na inscenáciu hry G. B. Shawa Major Barbora, SND, 1941). Niektoré texty sú dlhými zamysleniami, miestami aj lyrickými obrazmi, kde prevláda emocionálne zanietenie pre konkrétne divadelné dielo viac ako vecný kritický opis.

Napriek krátkemu časovému úseku kritické dielo J. V. podáva dostatočný a pomerne komplexný obraz o stave slovenskej profesionálnej činohry, stále v duchu vzájomného prepojenia s českým divadlom (odkazy na K. H. Hilara, českú divadelnú kritiku). Predovšetkým však pregnantne podáva svedectvo o plných dvoch sezónach už samostatnej slovenskej divadelnej činohry, ktorá v jeho uvažovaní zahŕňala nielen vplyv tvorcov na kultivovanie publika, ale aj úlohu a zodpovednosť diváka pri spoluvytváraní umeleckého diela a budovaní národnej kultúrnej identity.

Výberová bibliografia autora:

VALACH, Juraj. Büchner: Dantova smrť. In Elán, október 1940, roč. 11, č. 2, s. 12 – 13.

VALACH, Juraj. „Hrajte komedianti!“. In Elán, október 1940, roč. 11, č. 2, s. 5 – 6.

VALACH, Juraj. Bernard Shaw: Major Barbora. In Elán, január 1941, roč. 11, č. 5, s. 11.

VALACH, Juraj. F. Schiller: Viliam Tell. In Elán, február 1942, roč. 12, č. 6, s. 8 – 9.

VALACH, Juraj. Milan Begovič: Bez tretieho. In Elán, marec 1942, roč. 12, č. 7, s. 8.

VALACH, Juraj. Divadelné články a kritiky. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 1948. 148 s.

Výberová literatúra o autorovi:

Divadelný ústav, Archív Divadelného ústavu, osobný fond – Pozostalosť Vladimíra Sýkoru a Oľgy Sýkorovej, rod. Kadancovej, akv. č. 40/1989, 2 šk.

PAŠTEKA, Július. Pohľady na slovenskú dramatiku, divadlo a kritiku II. Bratislava : Národné divadelné centrum, 1998, s. 139 – 196. ISBN 80-85455-62-5.

RAMPÁK, Zoltán. Divadelné zápisky : úvahy o ideových a umeleckých tendenciách slovenského divadla. Martin : Matica slovenská, 1947, s. [131] – [147].

Eva Kyselová
Skip to content