V roku 1966 po maturite na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Komárne pokračoval v rokoch 1966 – 1969 v štúdiu na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej. V roku 1975 absolvoval na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave odbor divadelná veda. V rokoch 1974 – 1989 pracoval ako redaktor v kultúrnej rubrike denníka Pravda. Po premiérach vlastných hier v divadle s recenzentskou činnosťou skončil a orientoval sa na fejtón, reportáž a publicistiku. Postupne sa presadil aj ako scenárista. Ako dramatik vstúpil do literatúry trilógiou (v spoluautorstve s I. Hudecom) o dejinách Veľkej Moravy Knieža (1985), Bratia (1987) a Kráľ (1988). Prvé dve hry v rokoch 1987 a 1988 inscenovalo Divadlo Andreja Bagara v Nitre. Vydal satiricko-humoristickú prózu Juj, keby tak Psiare mestom boli (1986), ktorú uviedli v Štátnom divadle v Košiciach (1989). P. V. za ňu udelili Cenu Ivana Stodolu. Ako prozaická druhotina mu vyšla paródia na sci-fi Orgie bez Tibéria alebo z geniálnych omylov profesora Hammstadta (1989). Pre deti napísal komediálnu hru Cik cak cik cak bum (1991), uvedenú v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. O rok neskôr vyšla ako detský román pod názvom Zlejko sa vráti (1992). Ako humorista sa prejavil v próze z druhovojnových čias Zabíjal som štát (1992), ktorú niektorí recenzenti prirovnali k Haškovmu Švejkovi či Hellerovej Hlave XXII. Autorskú dramatizáciu uviedol divadelný súbor „A“ pri Kultúrnom a spoločenskom stredisku v Prievidzi. Režisér M. Košický inscenoval v Spišskom divadle v Spišskej Novej Vsi jeho frašku Mauzóleum (2000). Medzi autorov literatúry faktu sa zaradil knihou Slovenské eso a ruský cár (1996). Ako novinár sa systematicky zaujímal o lekársku problematiku. Vydal knihu Virsíkovci (2002), na základe ktorej s profesorom K. Virsíkom napísal jeho autobiografický román Odchádzam s Hippokratom (2005). Lekárskej tematike sa s humorným tónom venuje aj v dvoch dieloch lekárskych humoresiek Čierny humor v bielom plášti (2013 a 2015). V tvorbe literatúry faktu pokračoval knižkou Chirurg, čo porážal šamanov (2014).

V jeho štýle sa odzrkadľuje predovšetkým publicistický, glosátorský až fejtonistický nadhľad, ktorým je charakteristická aj jeho prozaická a dramatická tvorba, čo celkom presiaklo vo fiktívnej autobiografickej burleske Spovedné tajomstvo (2018).

Je spoluautorom publicistického triptychu Nezostalo po nich ticho (2010, 2013, 2015), do ktorého prispel medailónmi divadelných umelcov F. Dibarboru, G. Valacha, I. Krajíčka, C. Filčíka, L. Poppovej, K. Spišáka, M. Pietra, V. Polónyiho, I. Rajniaka, S. Záhradníka a K. Kolníkovej.

S T. Janovicom a M. Horníčkom P. V. napísal kabaretný zábavný televízny cyklus Divadlo bez opony (1981). S Ľ. Stančekom pripravili televízny miniseriál Haškových humoresiek zo Slovenska Vlci, Živý sen a Veľké preteky (1982). V televíznych scenároch sa neskôr venoval prevažne historickým udalostiam prvej polovice 20. storočia: Stratené pomníky, Veľký poker alebo Malá vojna (STV, 1993), Spišské memento (STV, 1995). Pre Slovenský rozhlas napísal publicistický scenár Herec za mrežami o uväznení herca O. Hlaváčka v päťdesiatych rokoch a pre STV medailón o hercovi V. Polónyim Moja mama strašne chcela, aby som bol slávny. Pripravil scenáre pre bratislavské televízne pondelky – I. Stodola: Keď jubilant plače (1984) a H. Fielding: Sudca vo vlastnej pasci (1987).

V deväťdesiatych rokoch P. V. pôsobil ako redaktor v periodikách Verejnosť (1990), Nový Slovák (1990 – 1992), Slovenský národ ( 1992 – 1994), Slovenská republika (1994 – 1995), Vojenská informačná a tlačová agentúra (1996 – 1998), bratislavský Večerník (1999 – 2000) a až do odchodu do dôchodku v týždenníku Slovenka (2001 – 2008), kde uverejnil množstvo profilových rozhovorov so slovenskými hercami a reportáží z lekárskeho prostredia. Od roku 2009 píše pravidelné causerie pre Slovenské národné noviny.