VÁMOŠ, Gejza
* 22. 12. 1901 Dévaványa, Maďarsko – † 18. 3. 1956 Mariae-Minas, Brazília
prozaik, dramatik, publicista, lekár

G. V. sa narodil v rodine železničného úradníka židovského vyznania. Po absolvovaní strednej školy v Nitre (1919) nastúpil na Lekársku fakultu Karlovej univerzity v Prahe (1925), štúdiá čiastočne absolvoval aj v Anglicku, kam sa neskôr pravidelne vracal. Od roku 1925 pôsobil ako lekár najprv krátko v Prahe, kde mal najbližšie k ľavicovo orientovaným mladým intelektuálom V. Clementisovi a L. Novomeskému. Po vysokoškolskom štúdiu pôsobil ako lekár v Piešťanoch, kde sa špecializoval na balneológiu a liečenie reumatizmu. K jeho prominentným pacientom patril napr. F. X. Šalda, R. W. Seton-Watson a i. Medzitým sa zapísal ako externý poslucháč na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Štúdium ukončil dizertačnou prácou Princíp krutosti (1932), kde sformuloval svoje biologicko-deterministické názory na život, človeka a spoločnosť. V roku 1939 emigroval do Francúzska, odtiaľ do Číny, kde sa venoval lekárskej praxi. Po vojne odišiel z Číny do Brazílie, kde ako lekár pôsobil na viacerých miestach. Odtiaľ sa už domov nevrátil. „Odchodom sa zachránil pred holokaustom, ale svetová tragédia, v ktorej sa človek postavil proti človeku a v ktorej zahynuli milióny ľudí, bola zároveň porážkou jeho životnej filozofie, v ktorej chcel ,proti živočíšnej krutosti človeka postaviť hrádzu z lásky – ako jediného zákona určujúceho medziľudské vzťahy‘.“1

V roku 1921 sa stal delegátom Slovenska na Svetovom študentskom kongrese v Prahe, v roku 1922 spolu s J. Alexym založil študentský literárny časopis Svojeť, stal sa jeho výkonným redaktorom a uverejňoval v ňom svoje práce. Časopis spájal mladú generáciu bez ohľadu na jej ideové presvedčenie. Keď Svojeť zanikla pre nedostatok finančných prostriedkov a programovú neujasnenosť, prispieval do časopisov Mladé Slovensko, DAV, Pero, Slovenské smery a i. V roku 1925 debutoval knižne zbierkou noviel Editino očko. Od roku 1928 bol členom výboru Spolku slovenských spisovateľov. V roku 1929 sa stal zodpovedným redaktorom časopisov Piešťanské zprávy a Piešťany a okolie. V čase aktívnej literárnej činnosti písal do dobových časopisov i publicistické a literárnokritické príspevky. Roku 1932 uverejnil v DAV-e dojmy z pobytu v Sovietskom zväze, v ktorých zaujal k novej sovietskej skutočnosti objektívne stanovisko. Rok predtým pripojil svoj podpis pod protestný manifest kultúrnej obce proti streľbe v Košútoch. Pre vyostrené a často i jednostranné názory sa neraz dostával do polemických konfliktov so značnou časťou slovenskej publicistiky.

Vo svojich prácach hľadí na človeka skepticky a snaží sa hľadať motivácie jeho konania, všíma si negatívne vlastnosti ľudí so snahou o prevýchovu. V románe Atómy Boha (1928) sa jeho pesimizmus ešte prehĺbil (podľa tohto románu v roku 1998 naštudoval R. Ballek zaujímavú inscenáciu v Slovenskom komornom divadle v Martine). V písaní prózy pokračoval dielami Jazdecká legenda (1932), Odlomená haluz (1934), Hrušovianski hriešnici (1938). Za román Odlomená haluz získal ocenenie vydavateľstva Melantrich. Sarkasticky sa v ňom vyslovoval o židovských náboženských praktikách a rituáloch, za čo ho miestna židovská obec chcela spomedzi seba vylúčiť. K židovstvu mal kritický vzťah. I keď sa považoval za liberálneho občana a demokrata, odmietal každú výlučnosť, a teda aj ortodoxnú židovskú komunitu ako spiatočníctvo. Zakrátko pocítil na sebe vlnu antisemitizmu, ktorá sa zdvihla po nástupe Hitlera k moci. Roku 1939 odišiel zo Slovenska a stal sa z neho utečenec. Aj keď ho v roku 1947 štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí V. Clementis písomne vyzval, aby sa vrátil do vlasti, že mu dáva svoje osobné garancie, odmietol to s tým, že „má rozrobené veci“. Zatrpknutosť z hrôzovlád fašizmu, ktoré postihli aj jeho milovaného otca, nevedel prekonať a na Slovensko sa už nikdy nevrátil.

V roku 1935 vyšli knižne tri jeho jednoaktovky Jarný sladoľad, Sterilizácia a Pisár notáriušov. Bol výrazne publicisticky činný, jeho články sa prevažne orientujú na literárnu kritiku, písal aj cestopisy (v časopise Elán uverejnil kritický článok Mám písať o Anglii z cesty po Anglicku a ZSSR). Častejšie prispieval do periodík Slovenské smery, Slovenské pohľadyPrúdy. Jeho názory na literatúru a súčasnú spoločnosť sa snažil prezentovať aj verejne na rôznych prednáškach po Československu, o ktorých sa dochovali informácie najmä v periodiku Elán. G. V. nezasiahol do konkrétneho vývoja divadelnej kritiky výraznejšie, ale svojou nekompromisnou verejnou kritikou časopisov, publikácií a literátov nepochybne zasiahol do vnímania umenia a umelcov v celkovej spoločnosti, pričom vyvolával značnú polemiku.

Zaraďuje sa medzi príslušníkov medzivojnovej generácie spisovateľov, ktorá výrazne rozvinula expresionistický typ umeleckej prózy. Epický príbeh rozvíjal ako estetickú objektivizáciu určitej filozofickej tézy alebo systému, inklinujúc k filozoficko-estetickým názorom A. Schopenhauera, F. Nietzeho a O. Weiningera. Jeho dielo sa hodnotilo ako pesimistické, naturalistické, poznačené biologickým determinizmom a nihilizmom, v literárnej publicistike polemizuje temer s každým. Dnes sa viacerým znalcom jeho diela zdá, že prvýkrát prakticky uplatnil princípy postmodernizmu. Takmer všetky jeho prózy majú autobiografický charakter. Na historicko-spoločenskom pozadí zachytil sociálnu i triednu, ale súčasne aj sociálno-psychologickú charakteristiku slovenského židovstva v prvej polovici 20. storočia.

  1. PETRÍK, V. Gejza Vámoš, ©2003 – 2020.

Výberová bibliografia autora:

Anketa DAVu o kultúrnej orientácii Slovenska [odpovedajú Dr. Gejza Vámoš, Gabriel Peťko, Janko Alexy]. In DAV, 1929, roč. 3, č. 4 – 5, s. 54 – 55.

VÁMOŠ, Gejza. Mám písať o Anglii. In Elán, máj 1931, roč. 1, č. 9, s. 5.

Reč 4 spisovateľov na protiválečnom kongrese [odpovedajú Emil B. Lukáč, Dušan Makovický, Gejza Vámoš, Vlado Wagner]. In DAV, 1932, roč. 5, č. 6, s. 77 – 78.

VÁMOŠ, Gejza. Medzinárodný literárny snobizmus. In Elán, september 1932, roč. 3, č. 1, s. 1.

Výberová literatúra o autorovi:

j. s. [Ján Smrek]. Prekvapí nás Gejza Vámoš? In Elán, marec 1937, roč. 7, č. 7, s. 11.

LITECKÝ, František. Drsný, ale výrazný. In Knižná revue, 1998, roč. 8, č. 11, s. 3.

MISTRÍK, Miloš a kol. Slovenské divadlo v 20. storočí. Bratislava : Veda, 1999. 107 s.

ORIEŠEK, Patrik. Odvážne umenie. In Knižná revue, 2005, roč. 15, č. 21, s. 5.

PETRÍK, Vladimír. Gejza Vámoš. In Literárne a informačné centrum [online]. ©2003 – 2020 [cit. 2019-03-28]. Dostupné na: https://www.litcentrum.sk/autor/gejza-vamos/komplexna-charakteristika-tvorby

PETRÍK, Vladimír. Humor vo Vámošovom prozaickom diele. In Slovenská literatúra, 2002, roč. 49, č. 3, s. 212 – 214.

TEPLAN, Dušan. V znamení metafyzického atomizmu. In Romboid, 2004, roč. 39, č. 2, s. 89 – 91.

 

 

Katarína Vozárová
Skip to content