V roku 1938 sa rodina V. V. odsťahovala do Brna, po oslobodení sa vrátili do ostravského kraja, V. V. maturoval na gymnáziu v Ostrave. V roku 1957 absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe, odbor Dejiny umenia. Už v tom čase sa intenzívne zaujímal o tanec a balet, začal sledovať tanečné dianie. V roku 1963 absolvoval pražskú Akadémiu múzických umení, odbor Teória tanca u profesora J. Reimosera (v tom čase najvýznamnejšieho československého tanečného teoretika a kritika). Jeho prvou manželkou bola tanečnica Věra Burešová (s ktorou má syna herca Mareka Vašuta), druhou manželkou bola Jitka Bartošová-Vašutová.

Jeho prvým a dlhoročným pôsobiskom bol Divadelný ústav v Prahe, kde v rokoch 1961 – 1983 zastával post odborného metodika pre tanec a balet. Jednou z jeho hlavných aktivít boli recenzie tanečných inscenácií a baletov, ktoré väčšinou uverejňoval v odbornom československom časopise Taneční listy, vydávanom Divadelným ústavom v Prahe. Pozorne sledoval tanečné dianie v Čechách, na Slovensku i v zahraničí. Pravidelne uverejňoval recenzie a články o tanci do takmer všetkých druhov novín a časopisov po celom Československu a mnohé jeho texty publikovali aj v zahraničí. Svojím vycibreným štýlom písania a dokonalým prehľadom vedel osloviť rôzne skupiny čitateľov a prebudiť v nich živý záujem o tanečné umenie a balet.

V šesťdesiatych rokoch sa V. V. aktívne zapájal do tanečného a baletného diania, v článkoch zaznamenával nové moderné tendencie, ktoré sa začali rozvíjať mimo kamenných divadiel. S choreografmi, ktorí razili v českom balete nový moderný prúd – P. Šmokom a L. Ogounom – sa v roku 1964 podieľal na vytvorení nového progresívneho tanečného telesa Štúdio Balet Praha (neskôr ako Pražský komorný balet), ktorý viedol významný český choreograf P. Šmok. Ako dramaturg sa V. V. podieľal na vzniku pôvodných moderných baletných diel, vďaka ktorým začali Štúdio Balet Praha vnímať v rámci európskeho kontextu. Bol spolutvorcom moderných komorných diel, akými boli napríklad: Fantom baletu (1976), Nedbalky (1966, na hudbu O. Nedbala) a divácky mimoriadne úspešného komického baletu Záskok (1979) na hudbu viedenského operetného klasika F. von Suppého. Dramaturgom Pražského komorného baletu bol opäť v rokoch 1983 – 1994. Spolupracoval najmä s choreografom P. Šmokom a Z. Prokešom na vzniku pôvodných diel. V rokoch 1967 – 1970 bol dramaturgom baletného súboru vtedajšieho Štátneho divadla v Brne, pre ktorý napísal niekoľko baletných libriet. Dramaturgicky spolupracoval na mnohých tanečných projektoch doma aj v zahraničí.

V. V. sa do dejín českého baletu zapísal aj ako libretista. Vytvoril viac ako dvadsať baletných libriet, z nich mnohé na pôvodné námety. Európsky presah dosiahol balet na jeho námet a libreto Hirošima na hudbu W. Bukového. Komorné baletné dielo ako obraz vnútorného rozpoloženia letca, ktorý bombardoval Hirošimu, inscenovali prvý raz pod názvom A paráncs (Rozkaz) v roku 1962 v Balete Sopianae v Pécsi v choreografii I. Ecka. Česká premiéra sa konala v roku 1963 v balete Národného divadla v Brne v choreografii L. Ogouna. Ešte toho istého roku ho pod pôvodným názvom Rozkaz uviedla V. Untermüllerová v Plzni. Dočkal sa aj uvedenia v pražskom Národnom divadle pod názvom Svedomie v choreografii J. Němečka. Štúdio Balet Praha predstavilo tento balet v choreografii P. Šmoka azda vo všetkých divadlách po celom Československu, ako aj na zahraničných turné, počet repríz presiahol dve stovky. V roku 1963 naštudoval P. Šmok ďalšiu premiéru s Vašutovým libretom – balet Pygmalion na hudbu J. Duchana. V šesťdesiatych rokoch spolupracoval V. V. ako libretista s hudobným skladateľom M. Vackom na balete Milá siedmich lúpežníkov na námet básne V. Dyka. Prvý raz ho inscenoval šéf olomouckého baletu J. Škoda v roku 1967, neskôr ho hrali v choreografii V. Avratovej v Brne – spolu s ďalšími dvoma baletmi na hudbu M. Vacka a s libretom V. Vašuta Meteor v choreografii J. Nermuta a Štastnú sedmičku v choreografii R. Karhánka. Šéf plzenského baletu G. Voborník naštudoval v sedemdesiatych rokoch ďalšie dve diela, ku ktorým napísal libreto – celovečerný detský balet Buratino od K. Odstrčila a Slnečnica slovenskej skladateľky E. Petrovej na námet Ovidiovej básne. V. V. bol tiež autorom libriet k dvom baletom K. Odstrčila: Deviata vlna, ktorú uviedli v balete SND v Bratislave (1967) a baletu Pia fraus, ktorú naštudoval Pražský komorný balet v roku 1977 a uviedol vo vtedajšom pôsobisku v Divadle Rokoko. V ostravskom balete inscenovali na jeho libreto v roku 1981 prvýkrát balet Č. Gregora Horúčava. V roku 1995 uviedli v balete ND Brno baletnú ságu Príbeh o Tristanovi a Isolde na hudbu J. Burghausera s libretom V. V. v réžii a choreografii Z. Prokeša.

Z baletov na libretá V. V. realizovaných v zahraničí patrili k najúspešnejším balet Pyrrhos S. Havelku v Drážďanoch, Nokturno pri fontáne M. Hlaváča v Halle a komorný balet Loutkář v Magdeburgu.

V. V. bol autorom mnohých profilov a hesiel z oblasti tanca do tanečných a divadelných slovníkov a encyklopédií. Obohatil baletnú literatúru o významné publikácie. Prvou bola kniha libriet Baletní libreta (1983). Bol autorom monografie Saša Machov (1986), ktorú napísal ako poctu významnému českému tanečníkovi a choreografovi, o ktorého dielo sa V. V. celý život zaujímal a cenil si ho. Ďalším choreografom, ktorému venoval svoju pozornosť, bol ostravský tanečník a choreograf E. Gabzdyl. Ako odraz jeho obdivu k tvorbe choreografa vznikla kniha V hlavní roli Emerich Gabzdyl (1988). Jeho ďalšia publikácia Pavel Šmok, na přeskáčku (1997) priniesla profil jedného z najvýznamnejších českých choreografov, s ktorým ho spájali mnohé spoločné diela. Poslednú publikáciu napísal spolu s B. Brodskou, významnou historičkou a teoretičkou baletu pod názvom Svět tance a baletu (2004). Bol autorom mnohých kritík, štúdií a článkov, uverejňovaných v odborných tanečných a divadelných periodikách. Bol takisto autorom scenárov kreslených filmov. Ďalšou jeho aktivitou bolo členstvo v odborných porotách tanečných súťaží. V roku 1989 získal Národnú cenu Československa – za dramaturgickú špecializáciu.

V. V. bol tiež vynikajúcim pedagógom, ktorý počas svojho pôsobenia vychoval niekoľko generácií tanečných teoretikov a kritikov, ovplyvnil množstvo choreografov a tanečných pedagógov. Jeho pedagogická kariéra sa začala v roku 1973 na Tanečnej katedre Hudobnej a tanečnej fakulty Akadémie umení v Prahe, kde pôsobil desať rokov, neskôr tam pôsobil opäť od roku 1990. V roku 1991 sa habilitoval na docenta, v roku 1993 bol vymenovaný za profesora. Aj po odchode z HAMU bol naďalej aktívny v publikačnej, ako aj kritickej činnosti, patril k druhej generácii českej tanečnej kritiky. Publicistickej a teatrologickej práci sa venoval, až kým mu v tom nezabránila dlhodobá choroba, ktorej nakoniec podľahol.