Aj napriek tomu, že sa narodil v Spojených štátoch amerických, odmalička vyrastal medzi vojvodinskými Slovákmi v Báčskom Petrovci, kde navštevoval gymnázium (1919 – 1926). Ako pätnásťročný študent stál pri zrode žiackeho časopisu, ktorý bol pre svoj obsah skonfiškovaný, ako osemnásťročný publikoval svoje prvé preklady z juhoslovanskej literatúry. V roku 1926 prestúpil na srbské gymnázium do Nového Sadu, kde sa stal členom nedovolenej študentskej skupiny. Po jej odhalení štátnou bezpečnosťou nasledovalo vylúčenie zo školy a doživotný zákaz štúdia na akejkoľvek juhoslovanskej škole. To trvalo dva roky, počas ktorých sa publicisticky angažoval v československých a srbských novinách. Až potom bol pripustený k maturite (1928) a učiteľskému kurzu (1929).

Vyšším štúdiám sa venoval v Prahe v novinárskom oddelení Slobodnej školy politických náuk (1929 – 1933). Tu pracoval ako učiteľ, elektromontér a traktorista. Začal písať pre dolnozemský časopis Národná jednota (1929). Následne sa vrátil do Srbska, aby mohol v Belehrade študovať najprv krátko filozofiu (1933 – 1934) a potom právo (1934 – 1936). Pokračoval v spolupráci s Národnou jednotou (1933 – 1937), v tom istom období pôsobil ako pravidelný spravodajca brnianskych Lidových novín v Belehrade až do roku 1938, keď sa stal redaktorom pražskej Slovenskej politiky (1938), hneď nato hlavným redaktorom Národných novín najprv v Bratislave (1938 – 1939), potom krátko v Martine (1943). Medzitým pracoval v redakcii Slováka.

V roku 1933 mal za sebou prvé divadelné inscenácie svojich prekladov (B. Lovrić: Láska v prístave), vo Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach, resp. Slovenskom národnom divadle v Bratislave, kde výrazne napomáhal poslovenčovať jeho divadelný repertoár. Do konca roku 1945 sa vypracoval na dominantného prekladateľa srbských a chorvátskych drám pre slovenské profesionálne scény (SND, Slovenské ľudové divadlo v Nitre, Dedinské divadlo, Divadlo Petra Jilemnického v Žiline, Štátne bábkové divadlo v Bratislave a i.).

Na sklonku 2. svetovej vojny sa znovu len na krátky čas stal pracovníkom Úradu propagandy v Bratislave (1944), v ďalšom roku pracoval ako redaktor Spravodajskej agentúry Slovenska v Košiciach (1945), resp. Bratislave (1945 – 1946). Ďalšie roky bol zamestnaný ako spravodajca Československej tlačovej kancelárie v Belehrade (1946 – 1950). Na začiatku päťdesiatych rokov sa na nejaký čas vrátil k práci elektromontéra (1951 – 1952). Publicistike sa opätovne venoval ako redaktor bulletinu Prehľad sovietskej tlače pre miestne rozhlasy a časopisu Naša tlač (1952 – 1954). V tom istom období pôsobil i na pozícii administratívneho pracovníka periodík Pravda, Journal a Orbis.

Nasledujúce desaťročie trávil v Novinárskom študijnom ústave (1955 – 1965), kde sa podieľal na budovaní novinárskeho dokumentačného pracoviska a archívu. Po odchode z neho sa živil prácou dokumentaristu (1965 – 1968). Od roku 1929 bol členom Združenia juhoslovanských novinárov a Združenia zahraničných novinárov, členom Syndikátu československých novinárov sa stal od roku 1938. Od roku 1968 bol vedúcim archívu Zväzu slovenských novinárov v Bratislave. Bol zakladateľom slovenského agentúrneho spravodajstva.

Už od čias svojich štúdií publikoval v českej, slovenskej i krajanskej tlači a svojou agilnou činnosťou výrazne pomáhal vzájomným československo-juhoslovanských kontaktom. Od roku 1937 bol tajomníkom Československého zväzu v Belehrade. Okrem už spomenutých periodík písal aj pre Národní osvobození, Pravdu chudoby, Rudé právo, Slovenský denník, Otázky žurnalistiky a Snahy.

Do našej a juhoslovanskej kultúry sa zapísal ako mimoriadne aktívny prekladateľ viac než dvestoosemdesiatich diel zo srbského, chorvátskeho a čiernohorského jazyka, čiastočne i ruského a bulharského. Prekladal predovšetkým prózu a divadelné hry, ale i filmové a televízne scenáre. Do srbochorvátčiny preložil s veľkým inscenačným a diváckym ohlasom niektoré dramatické diela J. G. Tajovského a I. Stodolu. K prekladom hier pridával aj recenzie ich divadelných uvedení v juhoslovanských divadlách pre slovenskú tlač. Naopak, slovenskú divadelnú kultúru obohatil prekladmi viac než šesťdesiatich hier približne pätnástich dramatikov z bývalej Juhoslávie (G. R. Senečič, Ž. Petan, T. Arsovski, D. Dobričanin, O. S. Levada, M. Begovič, M. Belović, R. Marinković, B. Nušič, M. Matkovič, B. Mihajlevič, P. Budak, D. Radovič, M. Držić). Svoje preklady prispôsoboval inscenačnému potenciálu toho-ktorého divadla a často upravoval aj do rozhlasovej podoby. Dodnes je u nás považovaný za najproduktívnejšieho prekladateľa z jazykov národov bývalej Juhoslávie. Jeho preklady a popularizačná činnosť významne obohatili slovenskú kultúru a naše medzikultúrne vzťahy s národmi bývalej Juhoslávie. V tomto priestore bol významným edičným činom i jeho preklad Skice novších dejín srbskej drámy od P. Palavestru (Slovenské divadlo, č. 3/1973, s. 371 – 387).

Jeho preklady sa vyznačovali nielen vysokou jazykovou kultúrou, ale i dôvernou znalosťou srbských a chorvátskych reálií. Za svoju publicistickú a prekladateľskú činnosť na pomedzí dvoch kultúr získal ocenenie Zlaté pero juhoslovanského PEN-klubu.

Pri príležitosti stého výročia jeho narodenia sa v Bratislave konala medzinárodná konferencia, ktorej výsledkom je zborník Preklad ako kultúrna a literárna misia (2010), ktorý sa v prvej časti venuje autorovej biografii, jeho osobnosti novinára a prekladateľa. Druhá časť obsahuje štúdie o jeho prozaických a dramatických prekladoch.