S. V. bol českej národnosti. Mama bola Slovenka a otec pochádzal z Moravy a povolaním bol krajčír. Spolu s otcom opustil Slovensko po tragickej smrti matky a po vzniku slovenskej autonómie a protektorátu. Osem tried reálneho gymnázia absolvoval roku 1952 v Přerove na Morave. Spolu so spolužiakom z gymnázia A. Fuchsom patril k prvým absolventom špecializovaného štúdia divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Školu absolvoval v roku 1956 diplomovou prácou o herečke H. Meličkovej zo zakladajúcej generácie Slovenského národného divadla, kde minuciózne charakterizoval jej herectvo. Presvedčivosť a vedecká presnosť stála na schopnosti výraznej analýzy a schopnosti vytvárať syntetické závery.
Po absolutóriu na VŠMU S. V. spolu s A. Fuchsom boli prvými redaktormi novovzniknutého časopisu Film a divadlo(1957). Ako jeho redaktor pôsobil až do konca roku 1958. Na stránkach časopisu iniciovali anketu o slovenskej činohernej réžii. Do ankety sa zapojili praktickí divadelníci aj divadelní kritici. Usilovali sa rehabilitovať predovšetkým umelecké dielo režiséra J. Jamnického.
5. mája 1958 sa uskutočnila búrlivá konferencia o slovenskej divadelnej kritike. Mladí kritici, ku ktorým generačne patril aj S. V., vehementne demonštrovali svoj nesúhlas s dovtedy uplatňovanými ahistorickými metódami vo výskume slovenských divadelných dejín. Kritike podrobili tiež ideologizujúce a dogmatické tendencie v divadelnej kritike. Pre takúto divadelnú kritiku boli umelecké kritériá bezvýznamné a pri analýze inscenácie nepodstatné. 1. januára 1959 nastúpil S. V. ako redaktor – kritik pre slovenskú časť, na dva roky do redakcie pražských Divadelných novín.
16. decembra 1963 sa v Klube SND v Bratislave konala konferencia. Odznel na nej referát S. V. a L. Lajchu s názvom Pokus o vyjasnenie sporných miest v dejinách povojnového slovenského divadelníctva. Jeho ústrednou témou bola občianska a umelecká rehabilitácia slovenského divadelníka – herca a režiséra J. Jamnického. Na konferencii došlo k ostrej konfrontácii mladých kritikov so staršou generáciou divadelníkov, ktorej vyčítali, že bezostyšne mení názory podľa potrieb doby a prispôsobuje sa v nových časoch normatívom ždanovovskej estetiky a násilne ich presadzuje v divadle. Mladá divadelná kritika žiadala od starších, neraz vlastných profesorov zo školy, predovšetkým vedeckosť a morálku.
O rok neskôr vyšla S. V. monografia o hercovi J. Pántikovi (1964) v pražskom vydavateľstve Orbis. Bravúrne v nej kriticky charakterizoval hereckú jedinečnosť i žánrovú variabilitu jeho hereckého majstrovstva.
V apríli 1965 zmenili S. V. ašpirantúru z internej na externú a na žiadosť L. Lajchu, prvého riaditeľa Divadelného ústavu v Bratislave, sa stal vedúcim slovenskej pobočky pražského Divadelného ústavu so sídlom v Bratislave. Vykonával tiež funkciu tajomníka bábkarskej sekcie a komisie pre teóriu a kritiku v Zväze slovenských filmových a divadelných umelcov.
Šesťdesiate roky boli v jeho živote v znamení otvorenosti a hektického aktivizmu. V decembri 1966 v čísle 248 v talianskom divadelnom časopise Sipario, ktoré sa monotematicky venovalo československému divadlu – numero speciale dedicato al teatro Cecoslovacoo, mu vyšla štúdia Situazione del teatro slovaco. Autor písal o situácii v slovenskom divadle v širších kontextoch. Svoju stať začal vovedením do historických kontextov a pripomenutím jedného z najvýznamnejších období vo vývoji slovenského divadelníctva v rokoch 1939 – 1945. Popri zakladateľských osobnostiach slovenského profesionálneho divadla – neopomenul ani výrazný zástoj režisérov J. Jamnického a F. Hoffmanna. Kriticky hodnotil aj pofebruárové pasívne reprodukovanie života v divadle a bezmedzné agitovanie za socialistickú ideológiu. Podstatnú časť štúdie venoval režisérovi J. Budskému ako jednej z určujúcich osobností slovenského činoherného divadla po roku 1945, tiež režisérovi K. L. Zacharovi a jeho významným inscenáciám svetovej klasiky v SND. V štúdii tiež pripomenul zástoj nastupujúcej mladšej generácie režisérov P. Haspru a P. Mikulíka, ktorí sa tvorivo presadzovali v tomto období najmä na Malej scéne SND. Okrem tvorcov-režisérov sa tiež zaoberal premenami Karvašovej dramatickej tvorby a spomenul tiež jeho pokus o absurdnú drámu v hre Veľká parochňa. Dramatikovo dielo zaradil do kontextov a súvislostí slovenskej dramatickej spisby a pripomenul aj ďalších významných dramatikov –košaté dielo J. Barča-Ivana, diela Š. Králika a L. Laholu. Do pozornosti odbornej verejnosti dával aj najmladšiu generáciu slovenských dramatikov a z nej najmä I. Rusnáka a jeho hru Líšky, dobrú noc! (1964). V závere štúdie opisoval stav slovenského profesionálneho divadelníctva v Bratislave, ale naznačil tiež jeho rozvoj v celoslovenských reláciách. V týchto kontextoch spomenul režisérov J. Palku a M. Pietra. Venoval sa aj návštevnosti slovenských profesionálnych divadiel a jej krízou, ktorá podľa neho priamo súvisela s chabým repertoárom. Výrazný obrat v návštevnosti nastal po roku 1956, keď došlo k repertoárovým aj umeleckým zmenám.
M. Válek, minister kultúry Slovenskej socialistickej republiky, menoval S. V. 3. januára 1969 za riaditeľa samostatného slovenského Divadelného ústavu. V tomto roku S. V. ukončil externú ašpirantúru v Ústave slovenskej literatúry SAV v odbore dejiny a teória divadla. Jeho dizertačnú prácu zaradili do edičného plánu DÚ. Aj po rokoch v jeho knihe Cestami slovenskej drámy (1969) nachádza čitateľ inšpiratívne a presné charakteristiky tvorby viacerých slovenských dramatikov – J. Barča-Ivana, I. Stodolu, J. Váha, Š. Králika, P. Karvaša, L. Laholu, ale aj J. Soloviča.
Na ustanovujúcom zjazde federálneho Zväzu československých divadelných a rozhlasových umelcov v Brne 26. mája 1969 podrobil S. V. zdrvujúcej kritike činnosť slovenského divadelného zväzu v prejave Dvanásť rokov slovenského divadelného zväzu (1957 – 1969). Fundamentom jeho kritického postoja bolo predovšetkým obnaženie „nahoty“ ideologických proklamácií a vyhlásenie Zväzu, ktoré nijakým spôsobom nepomáhali rozvoju slovenského profesionálneho divadelníctva.
Na jar roku 1972 sa uskutočnila normalizačná previerka a rekvalifikácia na pravoverných, ktorí sa poučili z krízového vývoja v spoločnosti, najmä vo Zväze. S. V. vzápätí vylúčili zo Zväzu slovenských divadelných a rozhlasových umelcov.
Kritik S. V. nesmel publikovať, a preto hľadal spôsob, ako tento reštriktívny zákaz obísť. Kolegovia a situácia na pracovisku v DÚ mu ponúkali niekoľko možností. Ako radový odborný pracovník redigoval Divadelného spravodajcu, časopis, ktorý vydával bratislavský DÚ. Venoval sa znovu vedeckej činnosti a v krátkom čase získal doktorát z filozofie na Univerzite Jana Evangelistu Purkyně v Brne. Ako dizertačnú prácu napísal tri monografické štúdie – obsiahle portréty divadelných režisérov, ktorých dielo už bolo uzavreté: M. Hollý st., D. Janda a M. Husáková-Lokvencová s názvom Tradicionalizmus a emancipácia réžie (1973).
Nijako sa nechcel zmieriť so situáciou a v auguste 1973 požiadal o výmenu členského preukazu vo Zväze novinárov. V auguste 1973 však dostal negatívnu odpoveď. Na začiatku sedemdesiatych rokov bol v autorskej anonymite. O jeho písaní vedeli len najbližší kolegovia a v niektorých prípadoch aj jeho nadriadení v DÚ. V tejto dobe vypracovával hodnotenia divadelných sezón v slovenských profesionálnych divadlách pre rezortné ministerstvo. Okrem toho vypracovával aj interné hodnotenia jednotlivých inscenácií, ale tiež celej sezóny v tom-ktorom divadle. Písal interné hodnotenia inscenácií profesionálnych divadiel v Nitre, Zvolene, Prešove i Bratislave. Tie neboli verejne publikované.[1] V rokoch 1972 – 1978 pracoval ako vedecký pracovník v DÚ. K jeho zásadným aktivitám v tomto normalizačnom období patrilo vypracovávanie obsiahlejších odborných štúdií a interných (neviditeľných) hodnotení. O návrat medzi kritikov bez obmedzení sa znovu pokúsil v roku 1976. S. V. poslal Zväzu sebakritické stanovisko k pôsobeniu vo Zväze a ku teoreticko-kritickej činnosti v rokoch 1968 – 1969. Opäť dostal „veľkorysú“ odpoveď – blahosklonne mu umožnili odborne a vedecky pracovať v DÚ. Rovnako mu Zväz dal možnosť publikovať väčšie historické a teoretické štúdie. Rehabilitácia sa v kritickej rovine neuskutočnila. S. V. však čoskoro čakala ďalšia profesijná pohroma a všetko postupne smerovalo k jeho vypudeniu z inštitúcie.
9. februára 1978 sa z rozhodnutia vtedajšieho ministerstva kultúry zmenila organizačná štruktúra DÚ. Riaditeľ DÚ mu oznámil, že pre nesúhlasné stanovisko Zväzu slovenských dramatických umelcov nebude môcť pracovať na dramaturgicko-hodnotiteľskom oddelení. Kritik odišiel pracovať roku 1979 do Mestského domu kultúry a osvety v Bratislave. Stal sa vedúcim sekretariátu Kultúrneho leta. Na úseku umeleckého slova a divadla vykonával rozsiahlu dramaturgickú, lektorskú a konzultačnú činnosť. Okrem tejto práce publikoval v časopise Film a divadlo najmä portréty nežijúcich slovenských a českých divadelných umelcov. Na začiatku osemdesiatych rokov znovu žiadal o členstvo vo Zväze dramatických umelcov Slovenska, keď argumentoval svojou činnosťou za posledných päť rokov. Členstvo v organizácii slovenských dramatických umelcov mu neobnovili až do konca jej trvania.
Počas Nežnej revolúcie v novembri 1989 predložil návrh na vznik stavovskej divadelno-kritickej organizácie, ktorá by zabezpečila nezávislosť kritickej tvorby. Spolu s ďalšími kolegami, divadelnými kritikmi založili pri Slovenskom zväze novinárov Združenie slovenských divadelných kritikov a teoretikov.
Na začiatku roka 1990 sa stal šéfredaktorom Hlavnej redakcie literárno-dramatických programov Československej televízie v Bratislave. Usiloval sa konštruktívne kriticky prispieť k zmene atmosféry na pracovisku. S. V. naprával nešváry z minulých desaťročí. S tým súviselo jeho odhodlanie prebudovať pracovisko najmä po personálnej stránke. V júli 1991 odovzdal námet na trinásťdielny publicisticko-vzdelávací cyklus Letom svetom o divadle. Na začiatku deväťdesiatych rokov viedol aj kritický seminár na VŠMU. Rovnako chcel pomôcť aj Národnému divadelnému centru, ktoré sa po roku 1989 vrátilo k pôvodnému poslaniu DÚ. Po niekoľkých opakovaných vážnych zdravotných komplikáciách zomrel v nemocnici 1. decembra 1991.
Jedinečnosť a neopakovateľnosť kritického pohľadu S. V. vyviera z jeho precíznej analýzy predovšetkým herectva divadelnej inscenácie. Na slovenské divadlo sa díval vždy v istých perspektívach, ba neraz vyriekol prorocké slová o jeho smerovaní v budúcnosti. Kritik jeho formátu mal jedinečný dar vidieť a pomenovať veci, ktoré sa ešte len formujú, ale čoskoro sa aj stanú. Svojím britkým analytickým zmyslom v interných hodnoteniach predostrel zakaždým umeleckému tvorivému kolektívu vzostupy i pády hodnotenej inscenácie. Kritickú činnosť vnímal ako prepotrebnú činnosť, ktorá je základom zrelej národnej kultúry. S. V. je v dejinách slovenskej divadelnej kritiky mimoriadnym zjavom. Kritickej práci venoval takmer celý svoj profesijný život. Analyticky sledoval viaceré slovenské profesionálne divadlá a veľkú časť svojho odborného divadelno-kritického záujmu venoval predovšetkým mimobratislavským divadlám. Jeho divadelné kritiky, interné hodnotenia divadelných inscenácií i celých sezón v divadlách ostávajú významným svedectvom, ba priam dejinami vývinu slovenského profesionálneho divadelníctva. Svojou jedinečnou intelektuálnou a odbornou erudíciou i ľudským citom a intuíciou odkrýval a neraz otváral viaceré trináste komnaty. V prvom rade však divadlo miloval a celým svojím profesijným zanietením viedol o svojej srdcovej záležitosti aj pre dnešných kritikov, divadelných vedcov a historikov podnetný dialóg výnimočného rozsahu i kvality.
[1] V Archíve Divadelného ústavu v Bratislave sa v osobnom archívnom fonde S. Vrbku nachádzajú tri archívne škatule s kritikovými internými hodnoteniami, najmä z normalizačného obdobia. Sú to precízne a obsiahle analýzy divadelných inscenácií. Nachádzajú sa tu interné hodnotenia týchto divadiel – Slovenské národné divadlo, Divadlo Andreja Bagara v Nitre, Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, Divadlo Slovenského národného povstania v Martine, Štátne bábkové divadlo v Bratislave.
VRBKA, Stanislav. Július Pántik : proměny. Praha: Orbis, 1964. 83 s.
VRBKA, Stanislav. Cestami slovenskej drámy. Bratislava : Divadelný ústav, 1969. 134 s.
VRBKA, Stanislav. Súborné dielo I. : kritiky divadelných inscenácií 1955 – 1969. Zostavil Martin Timko. Bratislava : Divadelný ústav, 2011. 561 s. ISBN 978-80-89369-31-7.
VRBKA, Stanislav. Súborné dielo II. : divadelné súvislosti. Zostavil Martin Timko. Bratislava : Divadelný ústav, 2013. 525 s. ISBN 978-80-89369-56-0.
Stanislav Vrbka: kritik bez kompromisov : zborník. Zostavil Milan Polák. Bratislava : Združenie slovenských divadelných kritikov a teoretikov, 2005. 75 s. ISBN 80-969266-1-6.
Tvorba a kritika – sloboda a zodpovednosť : zborník referátov z VIII. medzinárodnej Banskobystrickej teatrologickej konferencie v cykle DNES A TU. Zostavil Andrej Maťašík. Banská Bystrica : Fakulta dramatických umení Akadémia umení v Banskej Bystrici, 2011. 200 s. ISBN 978-80-89555-04-8.
Publikované v roku 2023.
Divadelný ústav, Jakubovo nám. 12, 813 57 Bratislava
www.theatre.sk
© 2020 Divadelný ústav – Všetky práva vyhradené.
Divadelný ústav je štátnou príspevkovou organizáciou zriadenou Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky