Pochádzal z rodiny, ktorej členovia aktívne pôsobili v rôznych oblastiach národného života a kultúry. Otec Ján Alojz Wagner (1864 – 1930) pracoval ako poisťovací úradník a zároveň sa venoval popularizácii vedy, zostavovaniu kalendárov, zborníkov. Matka Irena Dohnány (1871 – 1912) bola neterou M. Dohnányho (1824 – 1852). Rodina žila vo Viedni, neskôr v Budapešti a po roku 1918 v Bratislave. Okrem brata Ľudovíta a sestry Ireny mal V. W. sestru Oľgu (1902 – 1976), historičku, múzejníčku a bibliografku, odbornú pracovníčku Mestského múzea v Bratislave. Manželkou V. W. bola herečka a členka činohry Slovenského národného divadla Emília Wagnerová (1900 – 1950), ich dcérou Margita.

Po absolvovaní gymnázia v Budapešti študoval na vysokých školách technického zamerania v Brne a v Prahe (1918 – 1921). Záujem o divadlo bol hlavným impulzom na zmenu zamerania štúdia, avšak pre negatívny postoj otca sa kompromisným riešením stalo štúdium dejín umenia na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Štúdium ukončil v roku 1925 dizertačnou prácou o barokovom umení v Bratislave. Počas štúdia v Prahe prispieval do časopisu Mladé Slovensko, ktoré od roku 1923 aj redigoval, a do časopisu Svojeť.

Od roku 1927 pracoval na Štátnom referáte na ochranu pamiatok a po jeho zániku od roku 1938 viedol pamiatkové oddelenie na Ministerstve školstva a národnej osvety. V rokoch 1948 – 1950 pôsobil ako vedúci odboru vedy a umenia Povereníctva pre školstvo, vedu a umenie. V roku 1947 sa habilitoval na docenta dejín umenia na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (dnes Univerzita Komenského), kde prednášal až do svojej smrti. Vo svojej vedeckej práci sa zameriaval na stredoveké umenie a architektúru, recenzoval výstavy súčasného výtvarného umenia a pokúsil sa o umelecko-historickú syntézu výtvarného umenia na Slovensku (Dejiny výtvarného umenia na Slovensku, 1930; Profil slovenského výtvarného umenia, 1935; Vývin výtvarného umenia na Slovensku, 1948). Výsledky výskumov publikoval v časopise Pamiatky a múzea. Je autorom viacerých monografií slovenských maliarov (Ľudo Fulla, 1935; Peter Július Kern, maliar a konzervátor, 1943). Recenzie súčasného umenia uverejňoval vo viacerých súdobých periodikách a denníkoch, v tridsiatych rokoch paralelne s divadelnými recenziami. Literárna tvorba V. W. bola vnímaná s istým kritickým odstupom, najmä poézia, pozitívnejšie boli prijímané prozaické diela.

V. W. sa už ako študent pokúsil o náčrt divadelnej hry, jeho jediné zachované dramatické dielo Anarchista – Mladosť napísal okolo roku 1933 a inscenácia hry v réžii J. Borodáča mala premiéru v Slovenskom národnom divadle v roku 1935 (J. Borodáč hru uviedol priamo na nátlak kultúrnej verejnosti a modernistickému textu neporozumel). Hra vyvolala rôznorodé reakcie odbornej verejnosti a po niekoľkých reprízach bola stiahnutá z repertoáru. Okrem vlastnej tvorby sa snažil prispieť k rozšíreniu repertoáru SND prekladom divadelnej hry O. Wilda Vejár lady Windermerovej (1933) a podľa viacerých zdrojov preložil pravdepodobne aj inú hru O. Wilda Ideálny manžel (1932). V roku 1934 zostavil zborník a vytvoril herecký profil na počesť tragicky zosnulého herca SND S. Hurbana. Schopnosti divadelného organizátora dostali priestor v projekte Slovenského komorného divadla, ktoré založil spoločne s manželkou Emíliou Wagnerovou v roku 1936. Zájazdový divadelný súbor ako prvý uvádzal hry výhradne v slovenčine. Sídlo mal zrejme v Nitre a od prvej premiéry v Pezinku (1937) do roku 1939 uviedol viacero inscenácií, najväčší ohlas získala Čapkova Bílá nemoc (1938).

Divadelnou a dramatickou kultúrou sa V. W. zaoberal v rokoch 1930 – 1936 predovšetkým na stránkach denníka Slovenská politika a časopisu Politika, publikoval aj v časopisoch Elán, Pero, Slovenské pohľady a Slovenské smery. V. W. sa pohyboval v okruhu ľavicových spisovateľov združených okolo Mladého Slovenska, k jeho priateľom patril J. Poničan, ale i evanjelický kňaz, učiteľ a básnik E. B. Lukáč. V roku 1932 sa zúčastnil Zjazdu mladej slovenskej generácie v Trenčianskych Tepliciach a jeho protivojnový prejav bol publikovaný v časopise DAV. Generačne bol spriaznený s kritikmi R. Uhlárom, A. Kostolným a A. Mrázom, s ktorým podľa J. Pašteku intenzívne korešpondoval a spolupracoval v rokoch 1933 – 1934. Polemika s J. Borodáčom o aktuálnych problémoch činohry SND, neúspech inscenácie vlastnej hry, ale i aktivity súvisiace so založením Slovenského komorného divadla a profesiou historika umenia a ochrancu pamiatok pravdepodobne spôsobili, že po roku 1936 sa divadelnej kritike prestal venovať.

V. W. recenzoval divadelné inscenácie a komentoval aktuálnu situáciu v divadelnej kultúre na Slovensku. V recenziách inscenácií SND V. W. venoval pozornosť hereckému umeniu jednotlivých predstaviteľov postáv a sledoval vývin hereckých schopností členov slovenského súboru činohry nielen individuálne, ale i v rámci celku.

Sústredil sa na vzťah inscenácie a dramatickej predlohy, ktorú chápal ako „obrysovú skicu formy, ku ktorej dopomáhajú iné zložky umeleckej spolupráce“. V. W. drámu považoval za neuzavreté umenie a úlohou dramaturga bolo vliať do nej „kúsok života, aký chceme prežívať“.¹

Opakovane prízvukoval, že dráma „nesmie nikdy riešiť problémy“, len „problém nahodiť“, inak „vypadne z reality, stáva sa násilnou, a teda dramaticky málo presvedčivou“.² Jednotlivé režisérske prístupy a scénografické riešenia posudzoval a komentoval častejšie, keď zanechali skôr pozitívny dojem ako negatívny.

Problematickosť inscenácií nezriedka spájal s aktuálnym stavom slovenskej činohry, jej nedôstojným postavením v SND, odrážajúcim sa v nedostatočnom priestore v rámci programového plánu a povrchnom skúšobnom procese. Kriticky hodnotil aktivity riaditeľa A. Drašara, uprednostňujúceho žánre a diela prinášajúce zisk, odmietal jeho rozhodnutie rozdeliť činoherný súbor na český a slovenský. Požadoval poslovenčenie činohry bez finančného zaťaženia a obmedzení, ktoré prinášalo vytvorenie dvoch súborov a zájazdové povinnosti slovenského súboru. Odporúčal opätovné obsadenie pozície dramaturga, pretože nízka kvalita repertoáru SND podľa V. W. súvisela s pracovnou vyťaženosťou J. Borodáča, kumulujúceho organizačné i umelecko-tvorivé profesie. Žiadal väčší priestor na uvádzanie kvalitnejších prekladových hier, podporu prekladov z originálu do slovenčiny, odborné vedenie pre tvorcov slovenských drám a inscenovanie aj menej kvalitných pôvodných textov.

Niekoľko článkov venoval aktuálnym otázkam z oblasti teoretickej reflexie divadla a drámy. Vnímal konkurenčný boj divadla so zvukovým filmom a stagnáciu divadelného umenia. Podľa V. W. „základom divadla je trojrozmernosť priestoru a tým plastika postavy, deja a reči“³ oproti síce iluzívnemu, ale zároveň plochému filmu. Divadlo orientujúce sa na zisk a senzáciu deformovalo divadelnú formu, prinieslo povrchnosť a rutinu hereckého umenia, spôsobilo stagnáciu a jediným východiskom bol podľa neho návrat k tradícii a „renesančný proces“. Prínos V. W. do divadelnej kultúry a kritiky ocenili nielen súčasníci V. W., ako napríklad A. Mráz, ale aj literárni teoretici a teatrológovia nasledujúcich generácií ako J. Pašteka a V. Štefko.

1. WAGNER, V. Úvod k divadelnej hre, 1933, s. 37 – 40.
2. vlv. Pôvodná slovenská premiéra, 29. 4. 1934, s. 3.
3. WAGNER, V. Divadelné umenie na rozcestí, 1931, s. 2.