Narodil sa ako syn hostinského v Martinove, kde vychodil základnú školu v rokoch 1918 – 1923. Už počas štúdií na gymnáziu v Hlučíne (1923 – 1931) sa venoval ochotníckemu divadlu, cvičil v Sokole a patril k zakladateľom ľavicového mesačníka Kampaň v Ostrave, do ktorého písal o literárnych novinkách. V rokoch 1931 – 1936 študoval češtinu, filozofiu a estetiku na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde ho o. i. učili F. X. Šalda, V. Till, Z. Nejedlý, J. Mukařovský. Popritom pracoval v politicky ladenej študentskej frakcii Kostufra. Po štúdiách učil na gymnáziách v Brne (1936 – 1939) a v roku 1938 získal doktorát filozofie na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity prácou Dobrý občan moderní obce. Paul Bureau. Od roku 1939 pôsobil ako stredoškolský pedagóg v Hraniciach, kde sa podieľal na organizovaní kultúrneho života (pripravoval hudobné podujatia, podieľal sa na rozvoji amatérskeho súboru, stál pri zrode Beskydského divadla, v ktorom pôsobil aj ako kritik a i.). V roku 1944 bol zatknutý gestapom pre komunistickú propagandu a sabotáž, keď bol nasadený v továrni firmy Kunz. Bol väznený v Přerove, neskôr v brnianskom tábore, až bol deportovaný do koncentračného tábora vo Flossenbürgu, odkiaľ prežil pochod smrti do Dachau a prekonal škvrnitý týfus.

Po vojne sa vrátil do Hraníc, kde pôsobil ako predseda kultúrnej rady, redigoval knižnicu Van (1946 – 1949) a týždenník Okresného výboru Komunistickej strany Československa Ruch, ktorého sa stal vedúcim redaktorom (1946 – 1948), bol členom redakčnej rady časopisov Kulturní list, Sovietska literatúra, Červený květ a Prolegomena Scénografickej encyklopédie. V roku 1950 sa habilitoval prácou Fr. L. Čelakovský a jeho umělecké dílo pre odbor dejín českej literatúry na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne, kde bol od roku 1952 odborným asistentom, od apríla 1953 docentom a od 1. februára 1960 profesorom. Titul CSc. získal v roku 1956 prácou Studie o Petru Bezručovi a DrSc. v roku 1963 prácou Gabriela Preissová. Od roku 1950 prednášal na Divadelnej fakulte Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne, avšak po dvoch rokoch bolo štúdium divadelnej vedy a dramaturgie zrušené. Odvtedy sa A. Z. snažil presunúť štúdiá divadla na Filozofickú fakultu Univerzity J. E. Purkyně (dnešná Masarykova univerzita). V období 1957 – 1961 vykonával funkciu prodekana pre vedeckú činnosť fakulty. Od roku 1963 viedol novovzniknutú Katedru slovanských literatúr, divadelnej a filmovej vedy v intenciách F. Wollmana, a to až do roku 1973, keď došlo k reorganizácii. Získal pre ňu významných, jeho vlastné teatrologické poslanie postupne preberajúcich spolupracovníkov kmeňovej (Z. Srna, Z. Smejkal a i.) aj externej kapacity z iných fakultných katedier (M. Hynšt, B. Srba, E. Sokolovský, J. Karlík a i.). Pre divadelnú vedu si získal aj svojho najstaršieho z troch synov Víta (*1943). Až po politicky vynútený „odsun“ do dôchodku v roku 1978 viedol v rámci Katedry vied o umení Oddelenie divadelnej a filmovej vedy. Podnikal študijné, prednáškové či kongresové zahraničné cesty do Poľska, Maďarska, Rakúska a NDR. A. Z. pôsobil za svojho života v mnohých vedeckých, organizačných a editorských funkciách (vedúci sekcie pre štúdium drámy v brnianskej pobočke Literárnovednej spoločnosti pri Česko-slovenskej akadémie vied, člen vedeckej rady Pamätníka Petra Bezruče a vedeckej rady Sliezskeho múzea v Opave, školiteľ ašpirantov, prekladateľ poézie a vedeckých publikácií atď.).

A. Z. sa intenzívne venoval aj publikačnej činnosti, a to hlavne v dvoch doménach: v literárnej a divadelnej vede, čo v oboch prípadoch sústavne prechádzalo aj do univerzitnej sféry. Po roku 1945 pravidelne prispieval do časopisov a novín Kulturní list, Nová Lubina, Slezský sborník, Sovětská literatura, Slovesná věda, Literární noviny, Nová svoboda, Lidová demokracie alebo do zahraničných Maske und Kothurn (Viedeň), Slavjanska filologia (Sofia) či Zagadnienia rozdzajóv literáckich (Lodž). Ťažiskom bádania bola spočiatku bohemistická literatúra s akcentom na 19. a 20. storočie a ostravsko-moravský región (V. Martínek, V. Závada, G. Preissová, J. Mahen, J. Uher a i.). Neskôr pole skúmania rozšíril na celé spektrum českej literatúry a literárnej teórie (J. K. Tyl, P. J. Šafařík, K. J. Erben, J. Neruda, J. Wolker a i.). Nesmierne prínosnými sú jeho publikácie a články venujúce sa osobnosti P. Bezruča, za čo bol aj vyznamenaný štátnou cenou v roku 1947. Často sa svojimi štúdiami podieľal na zborníkoch zostavených k jubileám významných českých osobností (K. H. Hilar, O. Zich, J. Ludvíkovský, R. Havel a i.). Ako literárny teoretik prepracoval problematiku slovesných druhov, literárnovednej terminológie, regionalizmu, metodológie atď.

A. Z. si často vyberal témy spájajúce literatúru s divadlom, hudbu s výtvarným umením. Vďaka tomu bol aj v teatrologickom výskume nemenej produktívny a dokázal obsiahnuť skúmanú problematiku synteticky. Vo svojich divadelných štúdiách sa zaoberal dramaturgiou, réžiou, herectvom, scénografiou a históriou českého divadla. K výuke divadelnej vedy prispel mnohými skriptami, vydal dve zásadné publikácie pre ochotníkov Drama a jeho výstavba (1971) a Drama jako struktura (1971), pre Štátne divadlo v Brne redigoval edíciu malých monografií Plamen divadla a založil edíciu ojedinelého periodického zborníka Otázky divadla a filmu, v ktorej publikoval aj stať slovenského teatrológa Z. Rampáka. Medzinárodne uznávaná edícia však bola po troch vydaných zväzkoch (1970, 1971, 1973) zrušená počas normalizácie. Podieľal sa tiež na zostavení terminologickej sústavy českej teatrológie, z ktorých niektoré materiály vyšli vo forme skrípt aj na Slovensku. Prispel zásadnými koncepčnými príspevkami do slovenského súboru Teória dramatických umení (1979, 1982).

Ako recenzent sledoval predovšetkým činoherné divadelníctvo na Morave a v Brne, často s interdisciplinárnymi presahmi. Prispieval hlavne do novín a časopisov Divadlo, Listy o divadle, Divadelní noviny, Před oponou, Scéna, Tvorba, ale aj Slovenská literatúra a Slovenské divadlo, kde o. i. mnohých recenzií obohatil slovenskú teatrológiu o najnovšie poznatky z oblasti dramatiky, o stav vtedajšej českej kritiky či o problematiku špecifickosti divadelného artefaktu s dôrazom na herectvo.

Literárnohistorické, žurnalistické, popularizačné a teatrologické práce A. Z. sa vyznačujú dôkladným vyhľadávaním a systemizovaním rozsiahleho materiálu, jeho detailnou analýzou a snahou vyložiť odkaz skúmaných autorov z ich životopisných okolností, a to vždy na pozadí dobovej spoločenskej i kultúrnej situácie. Pritom so všetkými recenziami, glosami, medailónmi, štúdiami, poznámkami či literárnymi a rozhlasovými pásmami dosahovalo číslo jeho zverejnených príspevkov aj dvesto ročne.