Ľ. Z. pochádzal z murárskej rodiny. V rokoch 1921 – 1925 študoval na obchodnej akadémii v Bratislave, 1925 – 1932 bol bankovým úradníkom v Bratislave, Malackách, Skalici, Zohore, Hlohovci a v Piešťanoch, 1932 – 1946 pracoval ako tajomník literárneho oddelenia Slovenského rozhlasu, neskôr ako dramaturg, vedúci slovesného programu, 1940 ako šéfredaktor programového týždenníka Slovenského rozhlasu, 1946 – 1947 bol vedúcim propagačného a publikačného odboru Povereníctva informácií, v roku 1947 riaditeľom a 1948 – 1956 vedúcim redaktorom novovzniknutého vydavateľstva Tatran, od roku 1957 sa profesionálne venoval spisovateľskej práci.

Prvú literárnu prácu uverejnil po skončení štúdií. Písal fejtóny, poviedky, novely, reportáže, recenzie a kritiky o nových prozaických knihách, ale najmä o rozhlasových reláciách, programoch a o divadelných hrách. S rozhlasom začal spolupracovať po úspechu s dramatizáciou vlastnej humoresky Rádio sváka Šmodrochu (1934), tvoril preň prednášky, fejtóny, reportáže, cestopisné causerie a pásma, poviedky, rozhlasové scénky a hry. Jeho prvá hra Ľudovít Štúr (1934) bola súčasne jednou z prvých pôvodných slovenských rozhlasových hier. Pre dospelých napísal drámy Katastrofa (1935), Život básnika (1935) a i., pre deti dobrodružné hry Pád ríše Inkov, Pochod do Mexika, V ríši faraónov (1939). V organizačnej a dramaturgickej práci v rozhlase sa zaslúžil o poslovenčenie dramatického vysielania, získal preň viacero významných slovenských spisovateľov (Š. Gráf, V. Roy, G. Vámoš), ako jeden z prvých sa v publicistickej, kritickej i recenzentskej činnosti venoval aj problematike teórie a praxe rozhlasového vysielania, zvlášť literárno-dramatického. Ľ. Z. sa v rozhlase ako autor i ako dramaturg snažil, aby bratislavské dramatické vysielanie poskytlo poslucháčom umelecky hodnotné rozhlasové obrazy skutočnosti. Jeho pôvodné rozhlasové práce znamenali odklon od banalít a sentimentality dominujúcich dovtedy v bratislavskej pôvodnej tvorbe. Ľ. Z. mal najskôr ambície stať sa literárnym kritikom, od roku 1925 uverejňoval recenzie o knihách, divadelných predstaveniach, neskôr sa preorientoval iba na krátke beletristické útvary. Prispieval do periodík Čin, Elán, Kultúra, Kultúrny život, Mladé Slovensko, Národnie noviny, Naše divadlo, Radiojournal, Slovenská krajina, Slovenská nedeľa, Slovenské pohľady, Slovenský hlas, Slovenský rozhlas, Stan, Vesna a Zlatý máj.

V tridsiatych rokoch pravidelne prispieval do slovenského časopisu Elán (rubrika Divadlo), kde publikoval recenzie najmä na inscenácie Slovenského národného divadla. Ľ. Z. sa vo svojich kritikách divadelných inscenácií primárne venoval dramatikom a rozborom ich textov. Okrajovo spomína réžiu, herecké obsadenie a výkony hercov. Text však rozoberá do detailov, autorov prínos hodnotí najrozsiahlejšie. Patril k propagátorom poslovenčenia SND v tridsiatych rokoch.

Ľ. Z. sa teoretickokritickou činnosťou pričinil o rozvoj slovenskej rozhlasovej hry pre deti a mládež, ale i pre dospelých. Prejavil zmysel pre vyjadrenie historických udalostí a charakteristiku doby. Krátkymi prózami a informatívnymi staťami o literatúre prispieval do dennej tlače. Orientoval sa na žáner historického románu a na žáner umelecko-náučnej prózy s kultúrnohistorickým zameraním. Jeho historické romány boli preložené do češtiny, ruštiny, poľštiny, nemčiny a maďarčiny. Prekladal najmä prózu a literatúru faktu z češtiny (B. Říha, K. Schulz) a maďarčiny (B. Illés, K. Mikszáth, J. Nyírö, M. Szabóová, J. Román a i.).

Ľ. Z. sa orientoval na žáner historického románu a na umelecko-náučnú prózu: V službách Mateja Hrebendu (1949), Doktor Jesenius (1956), Skrytý prameň (1956), Jar Adely Ostrolúckej (1957), Zlato a slovo (1962), Rytieri bez meča (1967), Štvrtá stena (posmrtne vydaný román 1971, napísaný bol v roku 1962), Zo zamknutej záhrady – výber krátkych próz (vydané po smrti 1987). Písal rozhlasové hry pre dospelých a deti: Katastrofa (1934), Ľudovít Štúr (1934), Život básnika (1935), Zánik ríše Inkov (1939), Pochod do Mexika (1939) a i., umelecko-náučnú prózu s kultúrnohistorickým zameraním: Gaudeamus igitur alebo Sladký život študentský (1965), Moja Bratislava (1965), Ríša Svätoplukova (1969). Napísal aj dvojdielny životopisný román Ján Kupecký (1938) a filmové námety: V hodine dvanástej (1958), Skrytý prameň (1973) a Do zbrane, kuruci! (1974). Je autorom autobiografie Murársky chlieb (1952). Zdramatizoval niekoľko románov pre rozhlas. 

Za prínos pre rozvoj slovenskej literatúry pre deti mu Literárny fond a Bibiana udelili v roku 1966 Cenu Fraňa Kráľa. O rok neskôr (1967) získal titul zaslúžilý umelec. V roku 1957 bol vyznamenaný Cenou hlavného mesta Prahy, v rokoch 1966, 1968, 1969 Cenou vydavateľstva Mladé letá, v roku 1967 medzinárodnou literárnou cenou Premio letterario città di Amantea.